Príspevok sa zaoberá otázkou určenia majetkovej hodnoty práva na služby profesionálneho futbalistu. Vychádza zo skutočností, že na prestupovom trhu sa za nadobudnutie práv na služby profesionálneho športovca spravidla platí odplata. Z toho vyplýva, že hráčske služby majú nejakú hodnotu. V príspevku sa zamýšľame nad tým, ako určiť túto hodnotu, nielen v prípade prestupu ale aj v prípade, ak klub príde o služby hráča v prípade jednostranného ukončenia zmluvy z jeho strany. V tejto súvislosti hodnotíme závery rozhodnutí Športového arbitrážneho súdu v prípadoch jednostranného skončenia zmluvy profesionálneho futbalistu bez oprávneného dôvodu.

Akýmsi „lightmotívom“ formulovania tohto krátkeho – na prax reagujúceho – príspevku je pohnútka autora ako člena Legislatívnoprávnej a etickej komisie Slovenského futbalového zväzu (ďalej len „LPaEK“) poukázať na možné praktiky športových klubov v podmienkach slovenského futbalu, ktoré by nemali existovať vôbec. Ak v rovine praxe skutočne existujú a nie sú iba fiktívne, natíska sa otázka, či si športové predpisy, ktoré ich umožňujú nevyžadujú nutnú zmenu, alebo či by pripravovaný „návrh Nového zákona o športe“ (ďalej len „NZOŠ“) nemal do tejto situácie zasiahnuť a normovať zakazujúcim spôsobom ich výskyt, ak to športové predpisy jednotlivých športov učiniť nedokážu.

Autor sa v príspevku snaží načrtávať vlastné riešenie boja proti diváckemu násiliu a neviazanosti divákov na športových podujatiach. Systematickým vytvorením personálneho, technického a vzťahového postupu sledovania, predchádzania, trestania a kontroly výkonu prípadného trestu poskytuje možné impulzy či myšlienky všetkým, ktorí sa tejto problematike odborne, právne, vedecky či inak profesne venujú.

Neexistuje vhodnejšie intro k predkladanému príspevku venujúcemu sa občianskoprávnej zodpovednosti športovca za škodu na zdraví spôsobenú pri športe ako konštatácia, že jeho autor utrpel počas svojej aktívnej (futbalovej) kariéry vážny zdravotný úraz – dvojitú zlomeninu pravej nohy s roztrhnutým krížnym väzom. Súpera – futbalistu, ktorý mu v súboji o loptu počas hry túto nohu zlomil nežaloval ani v trestnej (ublíženie na zdraví), a ani v občianskoprávnej rovine (náhrada škody). Nepokladal to za primerané /na mieste / športu vlastné, nakoľko svojou účasťou na zápase vyjadril svoj konkludentný súhlas s tým, že k takejto situácii môže dôjsť. Vyvracia však tento postoj možnosť vyvodenia právnej zodpovednosti športovca za škodu (úraz), ktorú spôsobí inému športovcovi počas zápasu? Ak áno, má teoreticko právne "podhubie" tejto - dnes platnej - teórie slabé miesta? Ako by mali rozhodovať v týchto prípadoch dnes / pro futuro súdy, zohľadňujúc pri tom aj špecifickosť športu, ktorú spomínajú aj samotné zakldajúce dokumenty Európskej únie? Ak áno, poskytuje obsah "nového zákonu o športe" priestor na posilnenie a skvalitnenie právnej úpravy (možnej občianskoprávnej) zodpovednosti športovca za škodu?